Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Toto je naozaj veľká radosť. A zároveň balzam na dušu ubolenú z pohľadu na výraznú časť súčasného metalového undergroundu. Keď až príliš veľa kapiel, muzikantov a fanúšikov hrá a vyzerá ako umelci a ich priaznivci, z ktorých sme si na začiatku 90. rokov minulého storočia robili žarty, niečo nie je v poriadku.
Retro vie byť niekedy príjemným osviežením a tým správnym korením scény, ale ak ho je priveľa a stáva sa v podstate hlavnou témou, nadobúda všetko dosť retardačný charakter.
Metalová muzika by si mala zachovať svoju progresivitu. Každá doba, každá generácia si zaslúži svoj vlastný ťažký kov. THE CONTORTIONIST sú dôkazom toho, že sa to dá. Že je stále čo objavovať, stále sú neobjavené miesta a priestory, kam sa dá posunúť. Album „Clairvoyant“ je krásnym manifestom modernej gitarovej muziky. Dôkazom, že slovné spojenie „progresívny metal“ naozaj nemusí byť oxymoron.
Hoci zrodení upostred deathcoreovej búrky a sami v počiatkoch kariéry riadne forsírovali brutalitu a tlačili na pílu, najneskôr na doske „Intrinsic“ už dokážete rozoznať výrazný potenciál skvelých muzikantov, ktorým to myslí a svojou hudbou chcú povedať niečo viac.
Predchádzajúci album „Language“ bol skutočným zlomovým momentom. Ako kolega RIP správne poznamenal v recenzii pred pár rokmi, kapela sa na ňom hľadala a v niektorých pasážach (a podľa všetkého aj naživo) nepôsobila prirodzene. Dnes je všetko inak, „Clairvoyant“ je po všetkých stránkach dotiahnuté, zručné a v pravom slova zmysle „vymazlené“ hudobné dietko.
Môžeme tomu hovoriť post-djent, môžeme hľadať prvotné zdroje inšpirácie vo veličinách ako DEFTONES či A PERFECT CIRCLE, určite sa dá vycítiť žánrová spriaznenosť s modernými gitarovými strelcami ako PLINI, INTERVALS či ANIMALS AS LEADERS - to všetko platí a zároveň to nestačí.
THE CONTORTIONIST na novom albume skutočne čarujú, dokážu uhranúť natoľko, že ich hudbu počúvate stále dokola celé mesiace a je pre vás tým najlepším, čo sa urodilo v priebehu minulého roka. Presne to sa prihodilo autorovi týchto riadkov.
Michael Lessard a jeho hlas, to je tá rozhodujúca nadstavba. Prekrásne spieva. Kapela veľmi umne ponechala vo svojej hudbe skutočne už iba stopové prvky brutality, frontmanov hlas nie je výnimkou. Nádherne sa vznáša nad všetkými tými precítenými gitarovými linkami, vkusným prebublávaním rytmickej sekcie a všadeprítomnými klávesovými plochami. Je tam post-rocková melanchólia, sú tam prvky ambientu, ide však v prvom rade o pesničky.
Presne tak. Silné piesne a neodolateľné melodické háčiky, ktoré sa neomylne zaseknú do uší. A už nikdy nepustia. Málokomu sa podarí takto dokonale zladiť inštrumentálne schopnosti so skladateľskou a aranžérskou vyspelosťou. Chce to veľa pokory, hľadania a hodiny a hodiny práce. Veľký rešpekt, veľká radosť.
Z koncertných dátumov, ktoré sú v tejto chvíli v prípade THE CONTORTIONIST známe, je jasné, že sa zatiaľ sústredia iba na vystúpenia v amerických mestách. Zostáva dúfať, že sa neskôr v priebehu leta dostanú aj do Európy, aspoň na zopár festivalových či koncertných zastávok.
Boli by úplne dokonalým pokračovaním toho, čo sa aj v našich končinách dialo v minulom roku, keď najskôr na jar v bratislavskom Randale zahral austrálsky zázrak PLINI spolu so srbským gitarovým mágom Davidom Maximom Micicom a poľskými DISPERSE a neskôr na jeseň na tom istom mieste čarovali na rovnakom mieste skvelí INTERVALS, POLYPHIA a Nick Johnston.
Je naozaj veľká radosť sledovať inštrumentálne zručných hudobníkov v malých kluboch doslova v obývačkovej atmosfére. Snáď sa už skoro dočkáme aj talentovaných mladíkov z Indiany, THE CONTORTIONIST.
Neuvěřitelných 26 let od minulé desky a přesto jako by THE JESUS LIZARD vůbec nezestárli. Suverénní návrat ve znamení typických hutných noiserockových struktur a stále je to správně surový underground, byť si skupina samozřejmě nese svůj status kultu.
Prvotina řecké gothic metalové kapely. Moderně znějící nahrávka, která nezapře svou inspiraci v hudbě z přelomu tisíciletí. Stylově jsou blízcí o generaci starším PENUMBRA a podobně jako zmínění Francouzi se nenechávají svazovat žánrovými mantinely.
Je divné použit u tak dřevního stylu jako doom metal přídavné jméno futuristický, ale přesně tohle STRATALITH je. Originální projekt z New Yorku balancuje někde mezi progresivní náladovkou, doomem, industriálem a možná i djentem.
Mathrock z New Yorku, který nepidliká. Spíše přepíná mezi až doomovými hutnými riffy a prog metalovými kvapíky. Zajímavý stylový hybrid, s ostrým zvukem od Kurta Balloua.
Francouzi pokračují v cestě nastolené na minulém albu "Eroded" a znovu servírují svůj specifický pohled na moderní melodický progresivní rock/metal. Osobité kouzlo lehce vychladlo, ale skladby typu "Elevate" mají stále svou sílu.
Style over substance mi u Eggerse a remaku expresionistické klasiky tolik nevadí, hlavně když Jarin za kamerou opět maluje. Větší hřích je, že tahle předfreudiánská balada o překrveném klitorisu a vilném Rumunovi je dost anemická. Pár pohlednic nestačí.